Monte Rosa je horský masív, nachádzajúci sa vo východnej časti Penninských Álp (aj Walliské Alpy) ktoré sa rozprestierajú na hranici Talianska a Švajčiarska. Územie Penninských Álp sa svojou priemernou výškou zaraďuje na prvé miesto v Európe, keďže sa na ňom nachádza 35 vrcholov presahujúcich výšku 4 000 m. V masíve Monte Rosa sa nachádza aj druhý najvyšší vrch Európy a zároveň najvyšší vrch Švajčiarska – Dufourspitze s výškou 4 634 m, ktorý sa stal naším hlavným cieľom pre tohtoročný klubový výjazd do Álp.
Štvrtok, 1.8.2019 – Ružomberok – Saint Jacques
V podvečerných hodinách sa stretávame v Ružomberku, v konečnej zostave Rasťo, Peťo a Noro. Napriek pôvodným piatim záujemcom ideme pre pracovné a iné povinnosti nakoniec len traja, ale vôbec nám to neprekáža. Ba po naložení všetkých vecí do kufra konštatujeme, že prípadný ďalší by už musel cestovať len s batohom na kolenách. V pláne bolo cestovať cez noc, čo nám malo dať k dispozícii 1 deň naviac, tak teda neotáľame, štartujeme a vyrážame smerom do talianskeho mestečka Saint Jacques, kde by sme mali doraziť, vrátane pár prestávok na oddych a tankovanie za cca 15 hodín.
Piatok, 2.8.2019 – Rifugio Ottorino Mezzalama
Okolo jedenástej prichádzame na veľké parkovisko asi 1 km pred Saint Jacques, kde zisťujeme, že ďalej je zákaz vjazdu a zóna s limitovanou premávkou. Auto teda zaparkujeme tu a pozeráme smerom do doliny. Na tento deň tu hlásia zrážky, hlavne v dopoludňajších hodinách. S tým sa ale netrápime, pretože máme v pláne vystúpiť len na chatu Ottorino Mezzalama (3 036 m), kde si chceme poriadne oddýchnuť a hlavne dospať predošlú prebdenú noc. Pohľad do doliny však naznačuje, čo sa k nám blíži. Neprejde ani 15 minút a naokolo lietajú blesky, začína sa poriadny lejak a krupobitie. Radar však naznačuje, že táto prvá vlna odoznie a poobede by to malo byť “lepšie”. Vzhľadom k počasiu sa ale rozhodujeme skrátiť si časť cesty miestnym terénnym taxi, ktorý nás odvezie na náhornú plošinu Pian di Verra Superiore do výšky približne 2 330 m. Odtiaľ sa už vydávame po vlastných na chatu Ottorino Mezzalama, kam sa dostávame pred pol piatou, po necelých dvoch hodinách chôdze za dažďa striedajúceho sa s mrholením. Na chate sa vybalíme, najeme a rýchlo sa poberáme na poschodie dospať predošlú noc, pretože ráno nás čaká prvá aklimatizačná štvortisícovka.
Sobota, 3.8.2019 – Pollux (4 092 m), Castor (4 223 m) a zmiznuté mačky
Ráno sa veľmi neponáhľame a zo skorým budíkom to moc nepreháňame. Na chate si dáme raňajky a plánujeme vyraziť až po šiestej. Do batohov balíme veci, ktoré sa sušili zo včerajšieho dňa a ja pri tom zisťujem, že nemám mačky! Okamžite robím rozruch na celej chate. Všetko prehľadávam, každého sa pýtam, znova hľadám a tak dokola. Debatujem s chalanmi, kde by mohli byť, či ich niekto mohol zobrať, či ich niekde nevideli. Buď ich niekto vzal, keď sme predošlý deň prišli, ale veci sme mali vyložené len pár minút a celý čas sme boli tam, no každopádne mačky neboli. Ubehlo už vyše hodiny a bolo treba vyraziť, ale bez mačiek hore ísť nemôžem. Na Pollux by to možno ešte šlo, tam chceme ísť JZ hrebeňom a výstup vedie prevažne po skale, avšak výstup strmou Z stenou na Castor bez mačiek by bolo priveľké riziko. Noro už v zúfalstve navrhuje, že sa so mnou podelí o jednu mačku, jeden pôjde s ľavou a druhý s pravou. Túto variantu však ihneď zavrhujem s tým, nech idú len oni dvaja. Napokon však za nami prišiel jeden z miestnych, ktorý sa práve chystal dole. Vravel, že na druhý deň ide naspäť a mačky mi môže do zajtra požičať. Ja som nadšene túto možnosť využil a keďže už bolo po ôsmej hodine, tak berieme veci a ihneď vyrážame. Ešte asi hodinku šliapeme po značenej trase č. 7, smerom k vyššie položenej chate Guide della Val d’Ayas, ktorá je vo výške 3 394 m. Pri chate sa naväzujeme na lano, obúvame mačky a vyrážame po ľadovci di Verra, smerom pod Z stenu Castoru. Keďže sme ráno stratili priveľa času, kvôli strateným mačkám, rozhodujeme sa vynechať Pollux, a vystúpiť iba na vyšší Castor. Cesta po ľadovci ubieha hladko a čo nevidieť sa nachádzame na úpätí Castoru. Odtiaľto je jasne vidieť cestičku vyšliapanú serpentínami v jeho Z stene. Tou postupne stúpame hore, kde v závere prechádzame jednou väčšou trhlinou a následne cez strmý výšvih vychádzame na SZ hrebeň, ktorý vedie až na samotný vrchol Castoru. Sme na Castore, vo výške 4 223 m a zvažujeme alternatívy. Nakoniec sa zhodneme a pokračujeme ďalej po hrebeni cez Felikhorn (4 174 m) až do sedla di Felik (4 061 m), odkiaľ ešte vybehneme na nevýrazný vrchol Punta Felik (4 087 m). Odtiaľto už zostupujeme z hrebeňa na ľadovec di Felik po ktorom ideme až k chate Quintino Sella al Felik (3 585 m). Tu sme mali podľa pôvodného plánu prespať druhú noc a ráno zostúpiť dole. Keďže však musíme vrátiť požičané mačky na chate Ottorino Mezzalama, dáme si len polievku, chvíľu si oddýchneme a ideme ďalej. Vieme, že nás čaká dlhá cesta, a tak voláme na chatu aby vedeli, že prídeme až v neskorých hodinách. Musíme zísť až do doliny na Pian di Verra Superiore, kde sme predošlý deň začínali a odtiaľ to znova vyšliapať až hore, na chatu Ottorino Mezzalama. Cesta zo začiatku ubieha celkom rýchlo. Už sa nachádzame nedaľeko miesta, kde sme včera začínali, ale ja pociťuje žalúdočné problémy a celkovo sa necítim dobre. Zisťujeme, že sme sa v rannom zhone pri hľadaní mačiek zabudli natrieť opaľovacím krémom. Všetci sme spálení, a na mne sa to prejavilo asi najviac. Noro s Rasťom sa dohadujú, či nemám úpaľ. K tomu všetkému sa pravdepodobne pridala aj nadmorská výška, nedostatok spánku a únava. Ale musíme dôjsť na chatu. Chalani sa ponúkajú, že mi vezmú nejaké veci z batoha, aby sa mi išlo ľahšie. No aj napriek tomu som strašne pomalý, každú chvíľu zastavujem, so sklonenou hlavou a je mi mizerne. Nakoniec mi Rasťo s Norom berú celý batoh a striedajú si ho cestou hore na chatu. Ja sa za nimi len potácam a cesta hore nám trvá viac, ako dva krát dlhšie než predošlý deň. Je čosi po jednej hodine ráno a prichádzame na chatu. V kuchyni máme nachystané lehátka, ktoré si rozkladáme a hneď všetci ideme spať.
Nedeľa, 4.8.2019 – zostup
Rozospatý otváram oči, chatár ma totiž prebúdza, že už je po štvrtej a on musí na 4:30 nachystať raňajky pre 30 ľudí. Necelé 3 hodiny spánku a ja teraz musím zobudiť Rasťa s Norom. Neochotne všetci vstávame a presúvame sa na poschodie, kde sa uvolnili nejaké postele, a po chvíli všetci opäť spíme. Druhý budíček je už príjemnejší, je čosi po ôsmej hodine, cez okno svieti slnko a nás dnes čaká len cesta dole. Po raňajkách vrátim požičané mačky a chatár mi vraví, že niekto doniesol tie moje. Včera ich pravdepodobne omylom zobral a dnes vrátil. Som rád, že sa našli, síce nám to spôsobilo nemalé komplikácie, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Tak teda balíme a ideme dole, po nám už veľmi dobre známej ceste. Na obed sa ešte zastavujeme na Pian di Verra Superiore, kde vyťahujeme varič a dehydrovanú stravu. Ležíme na karimatkách, vychutnávame si teplé jedlo a nádherný výhľad na slnkom zaliaty hrebeň od Breithornov, cez Pollux až po Castor. S plným bruchom sa spokojne poberáme ďalej, keď po chvíli prichádzame k jazeru Lac Bleu (Lago Blu). Vyzerá to tu ako na miestnom kúpalisku a tak ani chvíľu nezaváhame a všetci sme vo vode. Tá síce vo výške cez 2 200 m nemá teplotu kúpaliska, ale po predošlých dvoch dňoch to bolo vynikajúce osvieženie. V poobedňajších hodinách prichádzame k autu, za dedinkou Saint Jacques a presúvame sa do kempu Margherita vo vedľajšej doline Valle del Lys. Vzdušnou vzdialenosťou je to, čo by kameňom dohodil, ale cesta autom z jednej doliny do druhej trvá takmer 2 hodiny. Večer v kempe rozkladáme stan a pozeráme počasie na najbližšie dni. Keďže v pondelok má byť posledný pekný deň a ďalšie dva dni sa má počasie výrazne zhoršiť, prehodnocujeme pôvodný plán na oddychový deň a chystáme sa na ďalší výstup.
Pondelok, 5.8.2019 – Punta Giordani (4 046 m) a Piramide Vincent (4 215 m)
Máme len jeden deň pekného počasia a preto sa neoplatí ostávať hore na chate. Jediná možnosť, ako stihnúť výstup za jeden deň, hore aj dole, je urýchliť si cestu lanovkou. Ráno sa teda presúvame z kempu do mestečka Stafal, odkiaľ sa lanovkou vyvezieme na stanicu Punta Indren (3 275 m). Odtiaľ ideme po ľadovci d' Indren na Punta Giordani (4 046 m). Je to síce malý nevýrazný vrchol, ale podľa oficiálneho zoznamu UIAA je považovaný za samostatnú štvortisícovku. Tu sa dlho nezdržiavame a pokračujeme pod JV stenu Piramide Vincent. Snehovým mostom prechádzame cez obrovskú trhlinu a pokračujeme hore po snehu a suti. Nakoniec sa dostávame pod žľab, ktorým vychádzame až na vrchol Piramide Vincent. Na zostup volíme trasu východným svahom, ktorá vedie čisto iba po ľadovci di Garstelet popri chatách Gnifetti a Mantova, až k stanici Indren. Tu prichádzame po necelých 7 hodinách a v predstihu stíhame poslednú spiatočnú cestu lanovky.
Utorok, 6.8.2019 – Oddych, relax a plánovanie
Konečne zaslúžený oddych. Ráno nás nebudí žiadny budík, ani chatár a tak konečne dospávame všetky predošlé dni. Za raňajky v neďalekom obchodíku utrácame majland a do sýta sa najeme, čo nám hrdlo ráči. Celý deň sa pofľakujeme a vylihujeme, poniektorí v stane, iní na karimatke vedľa altánku. Vychutnávame si skutočný obed v neďalekej reštaurácii a ja s Norom asi najdrahšie čapované pivo, aké sme doteraz pili. Popri tom všetkom voláme a píšeme na chaty kvôli ubytovaniu. Chata Gnifetti je voľná len na nasledujúcu noc a preto ju hneď rezervujeme. Avšak najvyššie položená chata v Alpách Capanna Margherita, ktorá sa nachádza na vrchole hory Punta Gnifetti vo výške až 4 554 m je beznádejne obsadená na všetky nasledujúce dni a ako sme sa neskôr dozvedeli, tak bola obsadená už pár mesiacov vopred. Náš pôvodný plán prejsť od chaty Gnifetti po Capanna Margherita cez všetky štvortisícovky (Balmenhorn 4 167 m, Corno Nero 4 322 m, Ludwigshöhe 4 341 m, Parrotspitze 4 432 m, Punta Gnifetti 4 559 m) teda padá a musíme vymyslieť alternatívu. Napokon sa rozhodujeme ísť rovno zdolať náš hlavný cieľ Dufourspitze (4 634 m) a to ostatné necháme bokom. Nasledujúcu noc a deň má byť síce poriadna búrka, to ale na výstup na chatu Gnifetti postačí. Ďalší deň pôjdeme na Zumsteinspitze a Dufourspitze a odtiaľ naspäť tou istou trasou, až na nižšie položenú chatu Mantova. Plán je teda odklepnutý a jednoznačne dohodnutý. Večer ešte chystáme veci na zajtrajší deň a hneď po zotmení prichádzajú prvé blesky, dážď vietor a poriadny lejak. Podľa predpovede by malo to najhoršie prejsť cez noc a zajtra to má byť o čosi “lepšie”. Aspoň s takýmto vedomím sa pokúšame zaspať v stane s ktorým to poriadne lomcuje.
Streda, 7.8.2019 – chata Mantova a Gnifetti
Je ráno a ešte stále prší. Dážď ale pomaly ustáva a začíname skladať stan. Nechávame ho chvíľu prevesený cez plot, nech trochu preschne. Nestíhame sa však ani poriadne najesť a už začína pršať znova. Ako tak “suchý” stan stiahneme z plota a rýchlo ho napcháme do kufra, nech nezmokne ešte viac. Vzhľadom k dnešnej vyhliadke počasia sa opäť rozhodujeme využiť lanovku na stanicu Indren a ušetriť si tak niekoľko hodinové šliapanie v daždi. Podľa krátkodobých predpovedných modelov by malo byť nejaké okno s lepším počasím poobede a tak sa do toho snažíme napasovať náš príchod na stanicu Indren. Ale hneď ako vystupujeme na vrchnej stanici lanovky, rozfúka sa prudký vietor, padajú krúpy a prší. Asi na hodinu tam zostávame uväznený v skupine cca 50 ľudí, ktorí vystúpili z lanovky a čakáme vo vnútornej hale, kým sa počasie trochu nezlepší. Asi pred jednou dážď ustáva, všetci húfne vybiehajú von a smerujú k chatám. Podľa radaru by malo byť hodinu fajn a s trochou šťastia by sme to mohli stihnúť aspoň na chatu Mantova, a tak vyrážame aj my. Presne za hodinu začína pršať a my sme 30 minút od chaty Gnifetti, ale 5 minút od nižšie položenej chaty Mantova, tak ju volíme ako ďalšie dočasné útočisko pred dažďom. Aspoň sa posilníme polievkou a teplým čajom. Tu prečkáme najbližšiu hodinu a pol a pokračujeme na chatu Mantova. Už sme v strmom svahu kúsok od chaty a vyzerá, že aj napriek dnešnému počasiu dôjdeme na chatu suchí. V tom sa ale Noro pred nami prepadne do žliabku s vodou tečúcou pod snehom a vyváľa sa v ňom do pol pása. Naštastie, má na sebe membránové nohavice aj bundu a vyzerá, že je relatívne suchý. Ešte prejdeme záverečný úsek zaistený kramľami a lanom a už sa ubytovávame na chate Mantova. Čosi ešte zjeme a v podstate hned zaľahneme. Zajtra máme budíček na raňajky o 4:30 ráno a čaká nás pomerne dlhý deň D.
Štvrtok, 8.8.2019 – deň D – Dufourspitze (4 634 m) a Zumsteinspitze (4 563 m)
Konečne to, prečo sme prišli, nás čaká práve dnes. Má byť nádherné slnečné počasie a teplota okolo -3°C (pocitová do -11°C). Z chaty vychádzame na ľadovec, obúvame mačky a naväzujeme sa na lano. Od chaty vidieť kráčať hore ľadovccom v zástupe takmer stovku ľudí. Pripájame sa aj my a postupujeme hore ľadovcom. Po zhruba dvoch hodinách vystúpame do sedla del Lys (4 255 m), kde trochu ustáva vietor a zároveňa sa nám otvára výhľad na zvyšné štvortisícovky v masíve Monte Rosa vrátane Zumsteinspitze a Dufourspitze. My však všetky ostatné štvortisícovky obchádzame a smerujeme do sedla Gnifetti pod Zumsteinspitze. Tu stretávame skupinku slovákov, tí však idú iba na Zumsteinspitze. Vravia, že na chate Capanna Margherita je uvádzaný čas výstupu na Dufourspitze zhruba na 4 hodiny od chaty a 4 hodiny späť. Jeden z nich nám radí aj prípadný zostup na švajčiarsku stranu na chatu Monte Rosa, ktorý by mal byť kratší a jednoduchší. Po krátkej pauze sa poberieme ďalej a o pár minút už stojíme na vrchole Zumsteinspitze (4 563 m, čo je mimochodom 4. najvyšší vrch Álp). Odtiaľ sledujeme našu zostupovú trasu po hrebeni z Zumsteinspitze do sedla Zumstein (4 465 m) a následnú výstupovú trasu JV hrebeňom, ktorý je označený obťažnosťou AD- (čo znamená, že obsahuje úseky s lezením III. UIAA). Noro pri pohľade na vzdialenosť, ktorá nás ešte čaká, trošku štrajkuje a navrhuje, či by to nebolo lepšie otočiť a vyjsť ešte na niektorý z iných vrcholov po ceste naspäť. Čas máme ale dobrý, počasie nám praje, takže spolu s Rasťom Nora veľmi rýchlo prehlasujeme a držíme sa pôvodného plánu. Pomaly schádzame dole po ostrom hrebeni, sneh je však tak tvrdý a vyfúkany tak, že chodníček sa stráca a nakoniec traverzujeme hrebeň na predných hrotoch mačiek s cepínom v ruke po jeho južnej strane. Uprostred tohto hrebeňa je jeden skalný úsek s fixným lanom, kde sa pre istotu ešte priistíme nejakou tou sľučkou. Už zo sedla Zumstein sledujeme trojicu, nachádzajúcu sa vo vrchnej časti JV hrebeňa Dufourspitze, ktorá sa až tak veľmi nepohla. Noro opäť konštatuje, že to tam bude veľmi náročné a tá trojica veľmi nepostúpila odkedy sme začali zostupovať z Zumsteinspitze. Na to hneď Rasťo hľadá protiargumenty, že ide o vodcu, ktorý má zo sebou dvoch neschopných klientov a preto postupujú príliš pomaly. Ja navrhujem prípadný zostup na Švajčiarsku stranu, na chatu Monte Rosa, kde mám naštudované obe zostupové varianty, čím by sme si ušetrili pár hodín a do 19:00 by sme mali byť na chate. Dáme si krátku pauzu na jedlo a postupujeme ďalej po hrebeni, čo najlogickejšou líniou. Ide nám to relatívne rýchlo. V ťažších miestach občas nájdeme zatlčenú starú skobu, občas sa priistíme sľučkou, ale stále ideme súbežne. Tesne pred vrcholom sa míňame s trojicou poliakov, ktorú sme sledovali zo sedla. Ich postup bol veľmi pomalý, počkali sme teda kým nás obídu a ideme ďalej. O 13:30 už stojíme všetci na vrchole Dufourspitze. O chvíľu po nás ešte dorazila dvojica zo švajčiarskej strany. Na vrchole sa zdržíme zhruba trištvrte hodinku a potom sa vydávame dole smerom na švajčiarsku stranu Z hrebeňom do sedla Sattel, a odtiaľ dole po ľadovci Monte Rosa až k švajčiarskej chate Monte Rosa. Kdesi v záverečnej časti ľadovca nad chatou prichádzame na miesto, kde je potrebné skákať cez mnohé trhliny a Noro si už tentokrát aj zanadáva. Stopy po mačkách sa nám po dvoch trhlinách strácajú a tak si cez ľadovec razíme vlastnú cestu, preskakujúc jednu trhlinu za druhou. Keď sme dorazili na chatu, bolo čosi pred siedmou hodinou. V jedálni to bolo v plnom prúde, pretože sa práve podávala večera. Chatára sa pýtam, či nás vie ubytovať a hlavne, či stíhame aj večeru. Obe odpovede boli kladné, čo nás veľmi potešilo a o pár minút sme sa už aj vrhli na štvorchodovú večeru. Počas nej sme zvažovali dve varianty návratu. Jednou bolo vystúpať po ľadovci naspäť do sedla del Lys, odkiaľ by sme sa mohli vrátiť tou istou trasou k vrchnej stanici lanovky Indren a odtiaľ dole k autu. Druhý variant bol pokračovať v zostupe na švajčiarsku stranu a k autu sa dopraviť iným spôsobom. Keďže Rasťo začul skupinku slovákov, išiel zisťovať kam smerujú. Po chvíli sa vrátil s tým, že zostupujú na švajčiarsku stranu. Ubytovaní sú síce inde, ale jeden z nich má namierené do miesta, kde parkujeme naše auto. Tam niekde majú odložený cepín, ktorý nechali na chate pri predošlom výstupe a niekto im ho zniesol dole do dediny. V aute ide sám a vedel by nás tam zobrať, tak teda bolo v podstate rozhodnuté.
Piatok, 9.8.2019 – zostup cez Kleinmatterhorn
Ráno odchádzame zo skupinkou slovákov a vyberáme sa po novej vyhliadkovej trase ponad ľadovec, ktorú vyznačili iba v júni tohto roku. Idúc touto trasou sa pomaly približujeme k Matterhornu, za sebou vidíme ustupujúci Dufourspitze a po ľavej strane sa nad ľadovcom Monte Rosa rozprestiera panoráma od hrebeňa Liskammov, cez Castor a Pollux, až po hrebeň Breithornov. Táto trasa vedie sčasti aj cez ľadovec, kde je dôkladne vyznačená tyčovým značením. Na ľadovci sa nachádza značné množstvo trhlín, ktoré treba na niektorých miestach preskakovať, ale po chvíli z ľadovca opäť schádzame. Tu sa na chvíľu zastavíme a rozhodneme sa pre rýchly obed. Moc toho nezostalo a tak každý čo to vytiahne. Máme teda sušené hovädzie, kus klobásy, oriešky a pár gumených medvedíkov. Po výdatnom obede pokračujeme ďalej, až dorazíme na stanicu lanovky Riffelberg nad Zermattom. Tam však zisťujeme že lanovka, ktorou sme sa plánovali dostať na taliansku stranu, premáva iba v zime a tak volíme alternatívu zviezť sa lanovkou do Furi a odtiaľ hore na Kleinmatterhorn (3 883 m). Nevýhoda tohto plánu je v tom, že z Kleinmatterhornu musíme zísť dolu pešo, čo je ešte celkom slušná vzdialenosť. Na výber však moc nemáme a tak kupujeme lístky a ideme. Dole z Kleinmatterhornu zostupujeme po upravených zjazdovkách lyžiarskeho strediska Matterhorn ski paradise, ktoré sú v premávke po celý rok. Zjazdovkami sa dostávame na Testa Grigia (3 480 m) a odtiaľ ďalej k chate Refuge du Théodule, kde opúšťame ľadovec a zároveň prechádzame na taliansku stranu, ktorou pokračujeme nadol smerujúc do mestečka Breuil-Cervinia. Odtiaľto sme sa odviezli do neďalekého mestečka Saint-Vincent, kde sme sa večer ubytovali v miestnom hoteli.
Sobota, 10.8.2019 – cesta domov
Po raňajkách nás už čaká len presun k autu a dlhá cesta domov. Tú sme však aj napriek mnohým zápcham a kolónam úspešne zvládli a na druhý deň sme v skorých ranných hodinách dorazili späť do Ružomberka.
Zhodnotenie
Aj napriek komplikáciám v podobe zmiznutých mačiek, nie vždy úplne ideálneho počasia, či iných okolností si myslím, že sa nám naše pôsobenie v oblasti Penninských Álp podarilo využiť na maximum. V rámci daných možností sme úspešne vystúpili na všetky štvortisícovky pre ktoré sme sa rozhodli. V tejto oblasti sa nachádza ešte nepreberné množstvo výstupov na mnohé ďalšie štvortisícovky, či už je to Liskamm, Nordend, Breithorn a mnohé iné, a určite by sa tu v budúcnosti vyplatilo zájsť opäť. My sme sa však nateraz vrátili spokojní, plný nových zážitkov a skúseností. Ale ktovie, možno niekedy v budúcnosti opäť zavítame aj do tejto oblasti zdolať niektoré z ďalších vrcholov.
Vystúpili sme na:
- Dufourspitze (4 634 m)
- Zumsteinspitze (4 563 m)
- Castor (4 223 m)
- Piramide Vincent (4 215 m)
- Punta Giordani (4 046 m)
A ďalšie, ktoré nie sú v oficiálnom zozname štvortisícoviek podľa UIAA:
- Felikhorn (4 174 m)
- Punta Felik (4 087 m)
Fotogaléria: http://www.lezci.sk/fotogaleria/monte-rosa-2019
Text: Peter Lakoštík, HK IAMES Ružomberok
Foto: Peter Lakoštík, Rastislav Biarinec, Norbert Beháň
Fotogaléria
Viac fotografií: http://www.lezci.sk/fotogaleria/monte-rosa-2019
