Ružomberskí horolezci znova na najvyššej hore Rakúska Grossglockner (3798 m), tentoraz Pallavicinoho žlabom - článok od Ing. Jozefa Hýroša.

V dňoch 9.5. – 12.5.2012 podnikli ružomberskí horolezci S.Benčík, J.Hamacek, M.Hrabal, J.Chebeň, J.Kučka, T.Moravčík, M.Penčák, J.Sliacky, F.Vajda, zájazd do pohoria Vysoké Taury v Rakúsku kde uskutočnili výstupy na najvyšší štít Rakúska Grossglockner vysoký 3798 metrov. V ďalších riadkoch sa chcú s čitateľmi podeliť o zážitky a dojmy z tohto podniku. Na úvod niekoľko zemepisných a krajinárskych zaujímavostí o tejto oblasti, ktoré môžu zaujať nielen horolezcov ale i bežných turistov.

Grossglockner leží v pohorí Vysoké Taury. V preklade z nemčiny do slovenčiny je Grossglockner Veľký zvon. Názov je odvodený od tvaru hory, ktorá hlavne pri pohľade od juhu vyzerá skutočne ako veľký zvon. Vedľa hlavného vrcholu leží menší predvrchol Kleinglockner (Malý zvon) vysoký 3770 m. Oddeľuje ich Glocknerská štrbina – Glocknerscharte. Na hlavnom vrchole je pekný železný kríž. Štít leží v ľadovcovej oblasti, ľadovce sú v údoliach pod ním ale ľadovce pokrývajú aj jeho úbočia a to až do výšky okolo 3600 metrov. Najväčší z ľadovcov leží v údolí severne od hory, volá sa Pasterzenkees, dlhý je okolo 9,5 km, široký až 1,5 km a jeho hrúbka dosahuje až 250 m. Južne od hory je zase ľadovec Ködnitzkees, ďalšími sú ľadovce Hohenwartkees a Teischnitzkees, na úbočí hory leží zase ľadovec Hofmannskees. Všimnime si, že v tejto časti Rakúska sa pre ľadovce používa slovko der Kees, v iných častiach Álp sa stretneme zase s častejším výrazom der Gletscher, der Ferner a podobne. Masív Grossglockneru tvoria vápence, bridlice, rula i sľuda. Štít je mimoriadne často navštevovaný zo všetkých strán. To viedlo k vybudovaniu viacerých horských chát v jeho masíve. Najvyššia z nich leží na mieste s názvom Adlersruhe (voľne preložené Orlie hniezdo) vo výške 3454 metrov, teda zhruba 350 m pod vrcholom. Táto chata s názvom Chata arcikniežaťa Jána (Erzherzog-Johann-Hütte) je najvyššou chatou Rakúska. Grossglockner leží v Národnom parku Vysoké Taury s prísnou ochranou. Napriek tomu je táto oblasť veľmi dobre sprístupnená a veľmi navštevovaná.

Veľmi známy je prístup pre autá a autobusy cez tzv. Grossglockner Hochalpenstrasse – Grossglocknerskú vysokohorskú cestu, ktorá začína kúsok od známeho strediska Zell am See v obci Bruck (nultý kilometer cesty) a končí v rázovitej obci Heiligenblut (kilometer 47,8). Dĺžka tejto atraktívnej a veľmi obľúbenej cesty je teda 48 km, z výšky 805 metrov na začiatku sa dostaneme autom na jej najvyššom bode zvanom Hochtor do nadmorskej výšky 2504 m. Z cesty je vybudovaná odbočka pod samotný Grossglockner, ktorá končí ešte vyššie na terase s názvom Franz-Josefs-Höhe (2638 m). Je to najväčšie návštevnícke centrum na trase. Tu sa nachádzajú kryté, štvorposchodové garáže, je tu možnosť ubytovania, zakúpenia upomienkových predmetov, lanovka, ktorá vozí záujemcov priamo na ľadovec Pasterzenkees, je to východisko k okolitým chatám a na samotné výstupy. Cestu otvorili a dali do užívania v roku 1935, neskôr bola modernizovaná. Je vybudovaná v ťažkom horskom teréne tak, aby poskytovala návštevníkom nevšedné výhľady na okolité hory, poskytovala mnoho informácií, komfort a samozrejme mnohé služby. Pre zaujímavosť je to napríklad to, že každá z 36 serpentín má svoje poradové číslo, pomenovanie a nadmorskú výšku. Okolo cesty sú mnohé parkoviská kde sa dá zastaviť, pozrieť na tabuliach aké končiare práve vidíme, kochať sa z výhľadov, fotografovať alebo filmovať. Sú tam viaceré objekty kde sa možno občerstviť a ubytovať. V niektorých z nich sú umiestnené výstavy o histórii tohto územia a o jeho botanickom a faunistickom bohatstve. Na trase je aj skutočná botanická záhrada s vysokohorskými rastlinami. Cesta sa využíva aj na cyklistické preteky či preteky automobilových veteránov. Návštevnosť tejto vysokohorskej trasy je obrovská, počty návštevníkov dosahujú za sezónu neuveriteľné číslo 900 000. Nakoniec treba dodať, že táto vysokohorská cesta je otvorená a zjazdná iba v lete, v zime je pre množstvá snehu a lavínové nebezpečie uzavretá. Otvára sa v máji.

Po popísanej trase prišli pod Grossglockner i ružomberskí horolezci. Ráno, 10. mája po nočnej jazde cez Rakúsko, zaparkovali v garáži na Franz-Josefs-Höhe. Tu sa pripravili na plánované výstupy. Skupina sa rozdelila na dve. Prvá v zložení Hamacek, Hrabal, Moravčík, Sliacky a Vajda mala naplánovaný výstup severnou stenou Grossglockneru cez tzv. Pallaviciniho žľab. Tento ľadom pokrytý žľab padá zo spomínanej štrbiny medzi Veľkým a Malým Glocknerom až. na ľadovec Pasterzenkees. Má výšku 600 metrov a sklon od 52° do 60°. Patrí medzi najťažšie ľadovcové túry v Rakúsku. Jeho obťažnosť sa mení podľa toho či je ľad pokrytý snehom a do akej výšky sneh siaha. Obvykle býva sneh v dolnej polovici, horná tretina býva zväčša čisto ľadová. Pomenovaný je podľa grófa Alfréda Pallaviciniho, ktorý ho zliezol ako prvý s troma horskými vodcami, bolo to v júni 1886. Traduje sa, že do ľadu vtedy vysekali neuveriteľných 2500 schodíkov. Zdolanie žľabu sa bohužiaľ skončilo tragédiou. Keď postupovali zo štrbiny hrebeňom na samotný vrchol, strhol ich odtrhnutý snehový previs a všetci štyria sa zrútili dole ľadovým žľabom, ktorým pár hodín predtým stúpali nahor. Pád prežil iba sám Pallavicini ale z ľadovca už nedokázal ako ťažko zranený zostúpiť do údolia. Nájdený bol až o týždeň, pochovaný bol v dedinke Heiligenblut, kde možno jeho hrob nájsť. Dnes, s najnovšou technikou a poznatkami, nepredstavuje výstup problém, žľab bol už aj zlyžovaný. Stále je to však vážna túra v ľade ohrozovaná lavínami, padajúcimi skalami, ľadom a snehom, pretože po hrebeňoch od štrbiny sa denne pohybujú stovky ľudí.

Grossglockner

Skupina odišla o 12,00 hodine z parkoviska, zostúpila na ľadovec Pasterzenkees, šťastlivo prekonala jeho nástrahy, ktorými sú neviditeľné i viditeľné hlboké trhliny a smerovala k malej bivuakovacej chatke pod severnou stenou (3205 m). Skôr ako k nej došli, zrútila sa zo žľabu snehová lavína ale našu skupinu nezasiahla. O 16,00 hodine dosiahli chatku. Je v nej miesto pre 8 osôb. Keďže 4 miesta na spanie už boli obsadené, museli sa naši piati horolezci trochu uskromniť. K večeru prišli do bivuaku ďalší horolezci, pre tých bolo miesto už iba von. Po nie moc príjemnej noci nastúpila pätica Ružomberčanov po dlhom traverze do žľabu o 6,00 hodine. Počasie bolo dobré ale už niekoľko dní bolo veľmi teplo. Po predchádzajúcom snežení bol ľad pokrytý vrstvou snehu. To zvyšovalo riziko pádu lavín a skál a tento faktor bol pre výstup našich lezcov za daného stavu rozhodujúci. Tí preto zvolili taktiku čo najrýchlejšieho výstupu žľabom a tým skrátenie pobytu v nebezpečnej zóne na minimum.

Pallaviciniho žlab

Prechod okrajovej ľadovcovej trhliny veľkým problémom nebol, trhlina bola takmer zasypaná. Dve tretiny žľabu zdolali naši chlapci po pravej strane žľabu prakticky stále v snehu. Dôvod bol ten, že sa tlačili čo najviac ku skalám, pretože zhora lietali neustále „pozdravy“ z hrebeňa vo forme skál a kusov ľadu. Lezci dostali aj niekoľko zásahov ale vďaka prilbám sa nikomu nič nestalo. V záujme rýchlosti postupovali bez istenia súčasne i keď boli naviazaní do dvoch lanových družstiev. Horná, najstrmšia časť Pallaviciniho žľabu bola bez snehu, bol tu kombinovaný ľadovo-skalný terén. Na začiatku tohto úseku našli fixné istiace kruhy. Od tohto istiaceho stanovišťa sa obe družstvá istili. Pri lezení nahor našli ďalší kruh a skobu. Posledný úsek vyliezli priamo do stredu štrbiny kde je osadená oceľová tyč. Hlavný vrchol Grossglockneru dosiahli o 12,00 hodine. Čistý čas výstupu bol teda 6 hodín. Bol to prvý ružomberský priestup známeho Pallaviciniho žľabu. Zostup z vrcholu na Franz-Josefs-Höhe v hornej časti po normálnej výstupovej trase zo severu, v dolnej časti strmým vysneženým žľabom bol sťažený hlbokým snehom, napriek tomu trval iba 3 hodiny. O cca 15,00 boli všetci pri zaparkovanom aute. Trasu výstupu severnou stenou Grossglockneru vidíme na fotografii S.Benčíka hore, bivuakovacia chatka je na trase celkom vpravo, Pallaviciniho žľab je skrytý za rebrom, pohľad je z parkoviska na Franz-Josefs-Höhe. Ako vyzerá najstrmšia ľadová časť Pallaviciniho žľabu vidíme na fotografii J.Hamaceka. Vrcholová snímka je dole, foto F.Vajda.

Vrchol Grossglockneru

Druhá skupina v zložení Benčík, Chebeň, Kučka a Penčák mala cieľ charakteru skialpinistického. Niesli so sebou teda aj lyžiarsku výstroj. Plánovali vystúpiť na Grossglockner iným žľabom v severnej stene, ktorý leží v blízkosti normálnej trasy a je prerušený skalným prahom. Je to žľab medzi dvoma rebrami Meletzkigrat a Lammergrat. Vo štvrtok 10. mája pretraverzovali ľadovec Pasterzenkees a nastúpili do spodnej časti žľabu. Pre zlé podmienky v ňom vylezenú časť zlyžovali a vystúpili normálnou výstupovou trasou zo severu cez ľadovec Hofmannskees na Adlersruhe. Na chate Erzherzog-Johann-Hütte prenocovali. Druhý deň, t.j. 11.mája vystúpili na Kleinglockner a z neho potom zlyžovali celú popísanú trasu.

Všetci horolezci prenocovali na Franz-Josefs-Höhe a nasledovný deň 12. mája sa vrátili domov. Zájazd možno hodnotiť ako úspešný. Výkon prvej skupiny bol horolezecky lepší a z hľadiska histórie ružomberského horolezectva zaujímavejší lebo išlo o miesto kde naši horolezci pôsobili prvý raz. Na Grossglockner vyšli ako prví Ružomberčania E.Kordošová a B.Ulenfeld v roku 1964 zo severu. Po nich tento výkon zopakovali v roku 1977 E.Stančok a E.Stančoková a v roku 1991 Božek, Jeleník a J.Mikuštiak. O rok neskôr dosiahol vrchol po rovnakej trase D.Mišík. V roku 1995 vystúpili na vrchol ďalší ružomberskí horolezci Dvorský, Filo a A.Hrnčiar, boli prví z nášho mesta, ktorí vystúpili po trase z juhu a naviac v zime. V roku 1995 sa pod tento vrchol vrátili naši horolezci ešte raz. Zo severu po „normálke“ stáli na jeho vrchole M.Mikuštiak a Pethö a po lezení ťažkým hrebeňom Glocknerwandkamp cez Hoffmannspitze a Teufelshorn s dvoma bivuakmi J.Mikuštiak, Moravčík a Vajda. Tento hrebeň má obťažnosť miestami až stupňa V. Je to doteraz najťažší výstup Ružomberčanov na Grossglockner. V roku 1998 stála na vrchole druhý raz a znova zo severu E.Stančoková. Najviac Ružomberčanov bolo na vrchole v roku 1997. Zo severu vystúpili naň: Benčík, Duchovný, Faga, Kovalčík, Nedeľka, Petrželka a P.Zubaj. Na jeho vrchole stálo teda doteraz 29 ružomberských horolezcov a turistov, z toho štyria už dvakrát (J.Mikuštiak, E.Stančoková, Moravčík a Vajda). Okrem týchto úspešných výstupov sme zaznamenali aj niekoľko neúspešných pokusov keď hlavný vrchol nebol dosiahnutý. Na Kleinglocklner vystúpilo doteraz 6 Ružomberčanov. V prípade, že niekto vie o Ružomberčanovi, ktorý v tejto histórii nie je zaznamenaný, prosí autor článku o zaslanie krátkej informácie na mobil 0948-523-253.

Ing. Jozef Hýroš

Viac fotografií nájdete vo fotogalérii Grossglockner Pallaviciniho zlabom...

Oznamy

Členské preukazy SHS JAMES na rok 2018 sú k dispozícii u J. Stančoka. Prevziať si ich môžete na lezeckej stene v Ružomberku počas prevádzkových hodín alebo po osobnej dohode.


Pre členov HK IAMES Ružomberok je k dispozícii vŕtačka na preisťovanie lezeckých ciest a tiež boldermatka.

Najnovšie články

  • Arco 2018

    Arco je oblasť v severnom Taliansku pri jazere Lago di Garda, ktorá je typická neprebernými možnosťami pre rôzne outdoorové aktivity. Arco je tiež miestom, kde sa písala história Talianskeho skalolezectva. Zalezie si tu každý od začiatočníkov až po tých, ktorí hľadajú tie najťažšie skalné cesty na svete. Tento rok padla voľba na klubový zájazd do zahraničia práve na Arco. Nahliadnite aj vy do nášho "expedičného mini-denníka"...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme každoročne organizovať Ulenfeldov pohár v lezení na umelej stene.

Prečítajte si viac...

Kontaktujte nás

© 2015, HK IAMES Ružomberok, webdesign INTELI.SK