V dňoch od 5. do 12. júla 2013 podnikla ružomberská skupina výkonných horolezcov v zložení Jozef Hamacek, Anton Moravčík, František Vajda, Jozef Dvorský, Ján Sliacky a Marián Sliacky zájazd do dvoch alpských oblastí vo Švajčiarsku. Zájazd šiestich našich lezcov bol uskutočnený autom. Po trase Ružomberok – Bratislava – Viedeň – Innsbruck – Landeck – údolia Dolný a Horný Engadin so Svätým Moricom došli najprv k prvému cieľu cesty.

Prvou oblasťou bola oblasť Bergel – Bregaglia ležiaca na hranici medzi Švajčiarskom a Talianskom, juhozápadne od známeho zimného lyžiarskeho strediska Sant Moritz. Samotná oblasť nie je moc známa, magnetom, ktorý priťahuje práve sem horolezcov z celého sveta, je jej najvyšší bod, vrchol Piz Badile vysoký 3308 metrov. Názov štítu je taliansky a v preklade znamená Štít Lopata (tak vyzerá pri pohľade na jeho hornú časť z diaľky). Piz Badile je obrovský žulový monolit s vrcholom presne na hranici oboch štátov. V literatúre o Piz Badile sa stretávame aj s prívlastkom granitová katedrála. Do Švajčiarska spadá strmou a mohutnou severovýchodnou stenou. Stenu ohraničuje sprava povestná severná hrana. Štít má ešte východnú stenu. Piz Badile s našimi horolezcaqmi v popredí vidíme na fotografii hore. Prístup pod stenu je komplikovaný, dlhý a náročný. Je tu síce chata Furä Švajčiarskeho alpského spolku (SASC) ale tá leží vo výške iba 1904 metrov. Stena alebo hrana začínajú o cca 1000 m vyššie. Preto sa pod stenou aj hranou obyčajne bivakuje. Záujemci o lezenie si musia až pod stenu vyniesť vlastný stan alebo potreby k bivaku. Iným vážnym problémom pri lezení na Piz Badile je zostup. Najľahší je zostup na južnú, teda taliansku stranu štítu. Táto najľahšia trasa južným hrebeňom vedie cez tzv. Červený kuloár do chaty Gianetti. Návrat z tejto chaty znova pod stenu vo Švajčiarsku je ale dlhý, náročný na kondíciu a orientáciu. Preto mnohí lezci z vrcholu Piz Badile používajú radšej zlanovanie cez severnú hranu. Ak si uvedomíme, že hrana má 1200 metrov dĺžky, treba zlanovávať približne 30 krát vo veľmi ťažkom a exponovanom teréne. To je tiež náročné na čas. Poslednou možnosťou na návrat z túry je bivakovacia chatka pod vrcholom štítu na talianskej strany kde možno núdzovo prenocovať.

Piz Badile

Piz Badile bol zdolaný prvý raz v roku 1867 južným hrebeňom. Severná hrana bola prvý raz prelezená v roku 1923. Dnes patrí k najkrajším horolezeckým výstupom v Alpách. Je snom mnohých horolezecov. Obťažnosť lezenia je IV+ (neobyčajne ťažké), lezie sa približne 30 lanových dĺžok v platňovitom, exponovanom teréne na priamom slnku (ak je pekne). To vyžaduje mimoriadnu fyzickú kondíciu. Záujem býva taký veľký, že na nástupe sa čaká v rade. Lezenie hranou komplikujú často tí, ktorí vyliezli stenou a teraz zostupujú hranou. Preto boli na hrane osadené pre výstupy fixné istiace kruhy. V súčasnosti sa zaisťuje paralelná trasa pre zlanovanie. Tým sa zabráni kolíznym situáciám a zbytočným stratám času keď si vystupujúci a zlanujúci navzájom zavadzali a zapletali sa do nie svojich lán. Severovýchodnú stenu prvý raz vyliezli až v roku 1937, dnes sa táto cesta volá po jednom z prvolezcov Cassinova cesta. V stene boli neskôr urobené ďalšie prvovýstupy. Je zaujímavé a potešiteľné, že tu sú aj tri československé prvovýstupy. Na dvoch z nich sa zúčastnil aj terajší predseda Slovenského horolezeckého spolku I.Koller z Bratislavy. Aj o stenu je veľký záujem, aj tu sa čaká v rade kým môže družstvo začať liezť. Podľa dostupných informácií na Piz Badile ešte nik z Ružomberka nebol.

Piz Badile

Naši chlapci odišli z Ružomberka 5. júla popoludní. Po nočnej jazde do obce Bondo vyšli nasledujúci deň na chatu Furä a do večera vystúpili pod Piz Badile kde bivakovali v spacích vakoch. Podmienky na lezenie v stene boli veľmi zlé. Vo vrcholových partiách štítu bolo veľa snehu a stenou sa valili vodopády vody. Z tohto dôvodu nebol v ten deň pod stenou ale ani pod hranou celkom nik. Naša partia preto musela zmeniť svoj cieľ a namiesto do steny nastúpili na severnú hranu. Dilemu ako z vrcholu sa rozhodli riešiť zlanovaním po tej istej trase. Bolo to logické, pretože bolo jasné, že na hrane budú sami. V takejto situácii nebolo treba na lezenie ani na zostup čakať v poradovníku a tak dňa 7. júla nastúpili 3 naše lezecké dvojky na hranu pohodlne a za solídneho počasia o 8,00 hodine. Lezenie po strmých platniach dokumentuje fotografia z hornej časti hrany. Pekné lezenie ukončili o 15,00 hodine na vrchole. Sedem hodín je na túto hranu solídny výkon, sprievodcovia udávajú čas 6 – 8 hodín. Po krátkom oddychu na vrchole nasledovala najproblémovejšia časť podniku, t.j. zostup. Ten trval našim horolezcom 12 hodín a prebiehal aj za svetla čelových svetiel i v noci. Počas zostupu sa nevyhli ani dažďu a padaniu krúp. Na začiatok severnej hrany Piz Badile sa dostali po 30-násobnom zlanovaní, po dobrej spolupráci a manipulácii s lanami ráno 8. júla o 3,00 hodine. Od začiatku do konca výstupu uplynulo 19 hodín ! Severnú hranu Piz Badile (3 308 m) vyliezli a zlanili ako prví Ružomberčania v abecednom poradí: Dvorský – Hamacek – Moravčík – Sliacky Ján – Sliacky Marian – Vajda. Pekný výkon ! Gratulácia !

Eiger

8.júla zišli naši chlapci po krátkom spánku pod hranou na chatu Furä kde boli o 11,00 hodine. O 14,00 hodine boli pri aute na parkovisku kde prebehla zaslúžená regenerácia síl a konečne lepší spánok. 9. júla sa partia presunula do campu v Grindelwalde pod Eigerom. Eiger bol druhým cieľom našich horolezcov. Eiger (3970 m) netreba vari predstavovať. Jeho severná stena má bohatú históriu, odohrali sa v nej mnohé drámy, zahynulo v nej mnoho horolezcov. O Eigeri boli napísané mnohé knihy. Nie nadarmo dostala prívlastok stena smrti a stále priťahuje ako magnet nové generácie lezcov i zvedavcov. Nik z Ružomberčanov ešte v vtejto stene neliezol, nik z Ružomberčanov ešte nestál na vrchole hory. Naša skupina odchádzala pod Eiger s cieľom pokúsiť sa o výstup severnou stenou, presnejšie cestou jej prvých dobyvateľov. Po príchode do oblasti sa ukázalo, že aj v tejto časti Álp sú podmienky na lezenie v stenách celkom nevhodné. Po viactýždňovom nečase boli vysnežené, tiekli nimi prúdy vody, nehovoriac o padaní skál a ľadu. Naši horolezci preto zmenili plán a rozhodli sa vystúpiť na vrchol Eigeru bezpečnejším severovýchodným hrebeňom (SV) zvaným Mittellegi.

Povedzme si teraz aspoň niečo o Eigeri. Leží v Bernských Alpách. Nie je to štvortisícovka ako jeho známi susedia Mních (4099 m) a Jungfrau (4158 m). Oblasť týchto troch štítov je známe preto, že šikovný Švajčiari ju sprístupnili zubačkami. Prvá spája obce Grindelwald a Lauterbrunnen. Na stanici Klein Scheidegg vo výške 2061 metrov odbočuje z nej iná, unikátna zubačka. Väčšina jej strmej trasy vedie v tuneloch, ktoré boli vyrúbané v masíve Eigeru a Mnícha. Železnica končí v sedle Jungfraujoch vo výške 3475 metrov keď prekonala výškový rozdiel viac ako 1400 metrov ! Tunely musia byť vzhľadom na svoju dĺžku vetrané. Na to slúžia vetracie tunely, ktoré sú vyvedené do stien spomínaných štítov. Jeden vetrací tunel je práve v severnej stene Eigeru, iný na opačnej, južnej strane hory. Cez hrubé sklo môžu tak cestujúci nazrieť do príslušnej steny. V prípade záchranných akcií si môžu záchranári skrátiť cestu k postihnutým cez tieto otvory alebo opačne horolezci tu môžu nájsť pomoc. Okná sú teda atrakciou aj pre turistov. Inou atrakciou je, že z niektorých staníc a z konečnej stanice sa dá výjsť priamo na ľadovec, na niektoré horské chaty a samozrejme na samotné štíty. Použitie tejto zubačky nie je lacná záležitosť. Záujem je taký veľký, že vyhnal cenu spiatočného lístka z Klein Scheidegu do sedla Jungfraujoch na 170 švajč.frankov !

Eiger

Najväčšou stenou Eigeru je už spomínaná severná stena. Ohraničujú ju dva hrebene. Pri pohľade na stene je vľavo SV-hrebeň Mittellegi, vpravo západný (Z) hrebeň. Tretí, južný (J) , hrebeň spadá z vrcholu Eigeru na juh k dvom sedlám, za ktorými je vrchol Mnícha. Medzi J a Z hrebeňom je západná stena a medzi J a SV hrebeňom južná stena. Najťažšie výstupy sú v severnej stene. Najpopulárnejšou trasou na Eiger je v súčasnosti SV-hrebeň Mittellegi, vidíme ho vpravo na fotografii. Hrebeň bol prvý krát vylezený v roku 1921. Má obťažnosť V., je dosť exponovaný, výstup uľahčujú reťaze a hrubé konopné laná ako aj dve chaty na ňom. Prvá chata na hrebeni s menom Mittellegi bola postavená už v roku 1924 vo výške 3350 m. Druhú tzv. Ostegghütte postavili len pred desiatimi rokmi vo výške 2320 metrov. Výstup celým hrebeňom trvá spravidla dva až tri dni.

Na hrebeň Mittellegi, presnejšie na jeho hornú časť nastúpili naši horolezci vo štvorici (Hamacek, Moravčík, J. a M. Sliacky) dňa 10. júla. Spomínanou zubačkou sa vyviezli na jej predposlednú stanicu s názvom Eismeerstation. Zo stanice zostúpili na ľadovec v južnom úbočí Eigeru a boriac sa v hlbokom snehu sa dostali okolo 16,00 hodine na chatu Mittellegi. Chata bola zavretá. Za daných podmienok veľký záujem o lezenie hrebeňom nebol. Okrem našich lezcov tu bolo len jedno nemecké družstvo. Pre takýto prípad je vedľa chaty bivakovacia búda kde sa dá pohodlne prenocovať, k dispozícii sú deky i plynový varič. Za použitie búdy (30 euro) či plynu (5 euro) sa platí do malej kasy. Systém je založený na morálke a poctivosti návštevníkov a tu v Alpách sa dodržuje. Tu naši i Nemci prenocovali. Ráno už o 3,00 začali liezť. Eiger a teda i tento hrebeň je z vápenca, skala je miestami lámavá, hrebeň je ako ostrý a strmý nôž. V hornej časti hrebeňa je kľúčovým miestom výšvih na tzv. Grosser Turm vo výške 3689 m. Na hrebeni bolo ešte dosť snehu ale naši prekonali všetky obtiaže a o 11,00 stáli ako prví Ružomberčania na vrchole Eigeru. Na zostup zvolili západnú stenu. Táto trasa je obvyklou zostupovou cestou, v hornej časti je zaistená oceľovými tyčami. Má však tiež svoje nástrahy ako sneh, ľad, suťoviská a padajúce skaly. Na zostupe sa stretli nemeckých horolezcov. Naši zostúpili bez problémov a o 19,00 došli do campu. Nasledujúci deň sa vrátili živí a zdraví do Ružomberka. Pôvodné ciele, ako mnohokrát predtým a mnohokrát ešte i v budúcnosti, ovplyvnilo počasie. Oceniť treba odvahu pri voľbe pôvodných cieľov. Boli smelé ale primerané skúsenostiam uvedenej skupiny. Dúfame, že príde čas, keď budú naplnené. Napriek tomu bol to zájazd úspešný a predovšetkým priekopnícky. Naši horolezci sa pohybovali tam, kde ešte nik z mesta nebol, otvorili tak priestor pre nasledovníkov. Na oboch trasách liezli prakticky sami za nie celkom ideálnych podmienok, ukázalo sa, že ich to nevyviedlo z miery, boli dobre pripravení a oba výstupy zvládli s prehľadom.

Ing.Jozef Hýroš
Foto: účastníci zájazdu.

 

Oznamy

Členské preukazy SHS JAMES na rok 2018 sú k dispozícii u J. Stančoka. Prevziať si ich môžete na lezeckej stene v Ružomberku počas prevádzkových hodín alebo po osobnej dohode.


Pre členov HK IAMES Ružomberok je k dispozícii vŕtačka na preisťovanie lezeckých ciest a tiež boldermatka.

Najnovšie články

  • Arco 2018

    Arco je oblasť v severnom Taliansku pri jazere Lago di Garda, ktorá je typická neprebernými možnosťami pre rôzne outdoorové aktivity. Arco je tiež miestom, kde sa písala história Talianskeho skalolezectva. Zalezie si tu každý od začiatočníkov až po tých, ktorí hľadajú tie najťažšie skalné cesty na svete. Tento rok padla voľba na klubový zájazd do zahraničia práve na Arco. Nahliadnite aj vy do nášho "expedičného mini-denníka"...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme každoročne organizovať Ulenfeldov pohár v lezení na umelej stene.

Prečítajte si viac...

Kontaktujte nás

© 2015, HK IAMES Ružomberok, webdesign INTELI.SK