Stena Brenva (4807 m) - 18 hodín vo východných zrázoch Mont Blancu. (J. Hýroš)
Ružomberskí horolezci podnikli začiatkom júla zájazd do oblasti Mont Blancu a Dolomitov. Zájazd sa uskutočnil autom v dňoch 01. – 09.07.2011. Zúčastnili sa ho štyria lezci Jozef Hamacek, Anton Moravčík, Ján Sliacky a Marián Sliacky. Ich hlavným cieľom bolo preliezť východnú stenu známeho Mont Blancu (4807 metrov) ťažkou Majorovou cestou. Východiskom k nej je známe horské stredisko v Taliansku Courmayer. Vedľajším cieľom bolo urobiť niekoľko ľahších výstupov jednak v okolí Mont Blancu, jednak v niektorej časti Dolomitov.
Obrovská skalno – ľadová stena Brenva, jedna z najmohutnejších alpských stien, leží na talianskej strane Mont Blancu. Vypína sa nad ľadovcom Brenva, ktorý je zdola prakticky nedostupný. Preto sa pod stenu musí chodiť pomerne zložitým terénom a spôsobom v podstate z boku. Z Courmayeru je potrebné vyviezť sa lanovkou na kótu Helbronner (3462 m) nad sedlom Col du Géant (3370 m). Odtiaľ treba zostúpiť na ľadovec Géant a vystúpiť okolo 250 metrov vyššie na malé sedielko v bočnom hrebeni posiatom mnohými vežičkami, ktorý vybieha z masívu Mont Mauditu (vedľajší vrchol Mont Blancu vysoký 4465 m) a pokračuje cez vrcholy Tour Ronde (3792 m) a Dent du Géant (4013 m) ďalej na východ. Sedielko sa volá Col de la Fourche, má výšku 3684 m a je v ňom postavená malá bivakovacia chata Borgna. Kto chce liezť v stene Brenvy musí z tejto chatky zísť na druhú stranu na hornú časť ľadovca Brenva a to sa dá iba tak, že sa z oceľového zábradlia chatky spustíme na lane. Po zlanovaní treba prekonať okrajovú ľadovú trhlinu a stúpať ľadovcom Brenva až na ľadové sedielko zvané Col du Moore. Tu sa vlastná stena začína, končí sa na hrebeni medzi hlavným vrcholom Mont Blancu a vrcholom Mont Maudit.
Zľava Aigulle Noire de Peuterey, Aiguille Blanche de Peuterey a Mont Blanc (4807 m) so stenou a ľadovcom Brenva. Pohľad z vrcholu Tour Ronde (3792 m). Majorova cesta vedie stredom steny Brenva.
Foto Jozef Hamacek.
Stena Brenva má výšku okolo 1200 metrov. Tvoria ju piliere kombinované s ľadom, v hornej časti steny sú už iba nebezpečne visiace ľadové polia a séraky (ľadové veže rozmerov ako paneláky). Práve toto robí výstup stenou veľmi nebezpečným. Keď ráno osvieti slnko horné partie Mont Blancu, a sú to práve jeho východné úbočia, ľad sa uvoľňuje a rúti dole stenou strhávajúc ďalší ľad, sneh aj skaly. Masy padajú hlavne cez žľaby v stene. Najväčší z nich spadá prakticky priamo z vrcholového hrebeňa a volá sa Grand Culoir (Veľký kuloár). Preto vedú výstupové trasy touto stenou prevažne po pilieroch kde je to bezpečnejšie. Na piliere sa dá ale dostať len tak, že sa musia traverzovať niektoré žľaby. To je prakticky možné iba v noci keď mráz drží obrovské kusy ľadu hore pokope a žľaby sú mimo ohrozenia. Túry sa v stene Brenvy aj preto začínajú v noci, iným dôvodom je veľká výška steny a obťažnosť lezenia. V stene sú známe tieto cesty: Freneyský pilier, Veľký nárožný pilier, cesta cez Hrušku, Majorova cesta, cesta Červená stráž a cesta takzvanou Ostrohou Brenvy. Najľahšia cesta je Ostrohou Brenvy (prevažne v snehu a ľade), najťažší je Freneyský pilier. Výstupy stenou Brenvy vyžadujú predovšetkým veľmi dobrú fyzickú kondíciu a perfektnú horolezeckú prípravu. Veľmi dôležitá je psychická odolnosť. Stena je dnes lezená pomerne často.
Ružomberčania sa už v tejto stene pohybovali. V stene bol ako prvý Ružomberčan Boris Füzy v roku 1972 (partnerom na lane mu bol horolezec z iného mesta), preliezol vtedy Ostrohu Brenvy. Touto istou cestou vyliezol v roku 1977 Jaroslav Mikuštiak a v roku 1990 Milan Kašák s Milanom Nedeľkom. V roku 1986 sa pokúšali o výstup Freneyským pilierom Juraj Krnáč s Mirom Zelenkom, nakoniec vyliezli na vrchol Peutereyským hrebeňom. Majorovu cestu vyliezol ako prvý Ružomberčan znova Boris Füzy, bolo to v roku 1976 a bol to veľký výkon, pretože túto cestu liezol v zime a vtedy to bol jej 1.československý zimný priestup. Po 35-tich rokoch sa teda rozhodli pre Majorovu cestu aj naši štyria lezci. Jej obťažnosť dosahuje v skale stupeň IV – V. a ľad má sklon na najstrmších miestach až 57°. Zhruba v polovici cesty sa musí traverzovať po strmom ľade spomínaný Veľký kuloár, toto je najnebezpečnejšie a kritické miesto. Pád ľadu hrozí aj na konci trasy. Sprievodcovia udávajú, že samotný výstup stenou bez príchodu do bivuakovacej chatky a bez zostupu z vrcholu trvá 11 – 16 hodín.
Ľadovec Géant, odchod na stenu Brenvy 3.júla 2011. V pozadí stanica lanovky Helbronner.
Foto Jozef Hamacek
Naša skupina odišla z Ružomberka 1.júla, do Courmayeru došla 2.júla. V ten istý deň sa vyviezli lanovkou na Helbronner, na ľadovci Géant, na dohľad od stanice lanovky, si postavili stan. To bola ich akási základňa. Odpoludnia vystúpili na Col de la Fourche. Chatka bola preplnená ale kúsok miesta pre štyroch našich sa predsa len našiel. Na stenu Brenvy odišli z chatky krátko po polnoci pri svetle čeloviek. O hodinu neskôr boli na nástupe do steny a za tmy začali liezť. Spodná časť steny je orientačne zložitá, tvorí ju kombinovaný skalno-ľadový terén. Presvedčili sa o tom i naši horolezci, po menšom blúdení a po piatich hodinách lezenia dosiahli konečne dôležité miesto – začiatok nebezpečného traverzu cez hlavný kuloár steny. Bolo už 6,00 a teda už trochu neskoro, pretože vrchol začínali osvetľovať prvé slnečné lúče. Traverz v strmom a tvrdom ľade robili v dvojiciach. Po dosiahnutí skalného piliera mala štvorka za sebou najkomplikovanejšiu a najnebezpečnejšiu časť výstupu za sebou. Lezenie po pilieri v krásnej a pevnej žule striedali úseky ľadu. Najťažšie lezenie je v poslednej skalnej stene. Po jej prelezení nasledoval ešte prechod nebezpečného úseku zo sérakov a potom už len ľadový svah až na hrebeň. Hrebeň dosiahli o 18,00 po sedemnástich hodinách lezenia bez akejkoľvek nehody. Na rozdiel od steny fúkal na hrebeni silný vietor. Ihneď začali zostup. Bolo zrejmé, že budú musieť niekde bivakovať ale s tým vo svojej taktike počítali. Zostupovali smerom na Mont Maudit a Mont Blanc du Tacul. Za týmto vrcholom už 4.júla okolo 3,00 hodine v noci sa uložili v núdzovom bivaku v závetrí do spacích vakov. Spali do 8,00 hodiny. Trochu oddýchnutí zostúpili potom ľadovcom Géant na taliansku stranu a výstup ukončili vo svojom stane. Celý podnik od odchodu po návrat do stanu trval takmer 48 náročných hodín. V stene Brenva strávili horolezci spomínaných 17 hodín, ďalších 16 hodín na hrebeni, zvyšný čas na ľadovci. Podnik bol úspešný. Bol dobre pripravený po stránke teoretickej (popis cesty a správne zvolená taktika), lezci boli v teréne dobre zorientovaní (vedúci skupiny v danej oblasti už bol), mali špičkovú a kvalitnú výstroj a výzbroj, boli kondične pripravení na dlhodobú záťaž, výška im nerobila žiadne problémy, technicky boli pripravený na skalné i ľadovcové lezenie i na bivak, prialo im počasie i šťastie, počas výstupu nepadla v stene žiadna lavína, tvorili dobrú a vyrovnanú partiu. To všetko boli faktory, ktoré sú u takýchto veľkých cieľov potrebné. K piatemu ružomberskému priestupu steny Brenvy možno všetkým štyrom iba zablahoželať. Dúfame, že sa v Ružomberku v budúcnosti nájdu horolezci, ktorí budú mať odvahu aj na ďalšie cesty v tejto stene.
Do žlta sfarbená žula v stene Brenvy. Snehovým pilierom v pozadí vedie cesta Ostrohou. Vzadu hrebeň s bivakovacou chatkou v sedle Col de la Fourche.
Foto Jozef Hamacek
5. júla vystúpili naši horolezci pravou časťou juhovýchodnej steny na Tour Ronde (3792 m) cestou Giorgettovci, Glarey. Lampis. Tento štít je známy krásnymi výhľadmi práve do steny Brenvy a na Mont Blanc. Po presune do Dolomitov 7. a 8. júla vyliezli 3 vápencové steny na 3 rôzne veže tohto horského masívu. 7.júla vyliezli v oblasti Sella na Druhú vežu Sella vysokú 2598 m cestou Gluck-Demezzo z roku 1953 o obťažnosti IV+. Výška steny je okolo 250 metrov. Dňa 8. júla vyliezli v skupine Cinque Torri na vežu Torre Grande (2361 m) cestu Miriam o obťažnosti V. a na vežu Torre Quarta Alta (2240 m) normálnou cestou Dibona – Girardi o obťažnosti IV. Záver bol teda v znamení pohody z lezenia vo vyhriatych stenách krásnych veží Dolomitov, posiatych peknou kvetenou (napr. Lomikameň sivý, Saxifraga caesia, snímka vpravo).
Dňa 9. júla sa horolezci vrátili do Ružomberka. Zájazd sa zapísal do histórie ružomberského horolezectva ako zájazd, ktorý si po dlhšom čase stanovil náročný cieľ, ktorý sa podarilo úspešne splniť. Dúfame, že bude povzbudením v budúcnosti k ešte vyšším výkonom.
Ing.Jozef Hýroš
Galéria
Viac fotografií nájdete vo fotogalérii Alpy 2011.
